Po aute, ktoré máš, netúžiš (… alebo prečo ti zákon príťažlivosti nefunguje)

MNOHÍ SI MYSLIA, ŽE ZÁKON PRÍŤAŽLIVOSTI funguje ako hlasitosť na rádiu. Čím silnejšie po niečom túžiš, tým skôr to príde. Takže túžia. Ráno, večer, pri vizualizácii aj v zápche cestou do práce.

A potom za mnou prídu a povedia: „Peter, ja po tom tak veľmi túžim. A stále sa nič nedeje.“

Často im odpoviem: „Práve preto.“ Viem, znie to zvláštne. Veď kto by nechcel svoj cieľ naozaj silno? Lenže tá istá túžba, ktorá ťa na začiatku rozbehne, ťa neskôr dokáže od cieľa nenápadne vzďaľovať. Aby bolo jasné prečo, pozrime sa najprv na to, čo túžba robí dobre.

Túžba je skvelý štart

Aby sme v tom mali jasno: túžba nie je nepriateľ. Na začiatku je dokonca super.

Väčšinou vznikne z kontrastu. Vidíš, ako žije niekto iný, alebo ako by mohol vyzerať tvoj biznis, a zrazu ti dôjde: „Aha, toto by som chcel. A zatiaľ to nemám.“ V tej chvíli ti túžba ukáže smer. Povie ti, kam sa chceš pohnúť. Bez nej by si si možno ani nevšimol, že sa dá žiť inak.

Lenže potom sa často stane zvláštna vec. Smerovka, ktorá ti mala ukázať cestu, sa zmení na stav, v ktorom žiješ. Mesiace. Niekedy roky. A práve tu je problém.

Čo hovoríš zákonu príťažlivosti, keď túžiš?

Zákon príťažlivosti vnímam v mojom modeli sveta ako zákon súladu: na čo sa vnútorne naladíš, to sa okolo teba začne prejavovať. Napoleon Hill tomu hovoril nekonečná inteligencia, iní Vesmír. Ja tomu hovorím Magická vlna.

A teraz sa pozri, na čo sa naladíš, keď túžiš. Veta „Tak veľmi túžim po vlastnom dome“ má v sebe skrytý predpoklad. Ktorý? Že ten dom nemáš. Každé „túžim“ znova a znova potvrdzuje: ešte to nie je moje.

Inými slovami, čím silnejšie túžiš, tým hlasnejšie si sám sebe (a Vesmíru) opakuješ, že to nemáš. A čo potom môže prísť? Ďalšia porcia „nemám“.

Túžba ti ukáže smer. Ale vysiela jednu správu: ešte to nemám.

Znie to príliš jednoducho? Nemusíš mi veriť. Otestuj to na sebe – trvá to minútu.

Istota a vďačnosť namiesto túžby

Pri aute, ktoré stojí na parkovisku, máš vysokú istotu a takmer nulovú túžbu. (A nie, kontrolovať ho každých päť minút z okna nemusíš ;)

Teraz si predstav opak: niekto ti povie, že tvoje auto možno už na parkovisku nie je. Čo sa stane? Istota klesne a namiesto nej príde napätie. Začneš si predstavovať, čo všetko sa mohlo stať.

Pri svojich cieľoch to mnohí ľudia robia presne takto. Túžba vysoko, istota nízko. A k tomu pochybnosti, či to vôbec niekedy príde.

Ja ti navrhujem to otočiť. Túžba nech ti dá smer a potom nech pokojne klesne. Hore nech ide istota. A k nej pridaj ešte jednu ingredienciu: vďačnosť. Keď si za svoje auto vďačný, že ťa ráno spoľahlivo odvezie, nie si len človek, ktorý má auto. Stávaš sa vďačným človekom. A vďačnosť ťa ladí na to, čo máš, nie na to, čo ti chýba.

Možno namietneš: „Dobre, Peter, ale ako si mám byť istý niečím, čo ešte nemám? Veď to vidím na vlastné oči.“

Áno. Tvoje oči ti ukazujú, ako vyzerá tvoj svet dnes. Neukazujú ti, ako bude vyzerať o rok. Všetko, čo si doteraz v živote dosiahol, bolo najprv vnútri a až potom vonku. Najprv rozhodnutie a predstava. Až potom výsledok.

O tom, prečo vo vizualizácii často chýba práve pocit, že už je, som písal v článku Prečo ti vizualizácia nefunguje. Dnes sa pozrieme na to, ako tento pocit preniesť do bežného dňa.

Nie silnejšia túžba. Pokojná istota, že to už je tvoje.

3 kroky od túžby k istote

1. Chyť svoje „až raz“. Všímaj si vety ako „Až raz budem mať viac klientov, tak si konečne oddýchnem“ alebo „Keď mi stúpnu príjmy, potom začnem…“. Aký predpoklad v nich je? Že to nemáš. Kým ich hovoríš, potvrdzuješ si presne ten stav, z ktorého chceš von. Preformuluj ich do prítomného času: „Mám plný kalendár klientov, ktorí ma bavia.“ Na začiatku to môže znieť zvláštne. Ale tvoja myseľ prestane počuť „nemám“.
2. Daj cieľu pocit svojho auta. Vráť sa k pocitu z cvičenia: pokoj, samozrejmosť, „je to moje“. A v tomto pocite pomysli na svoj cieľ. Nie s napätím, či to vyjde, ale tak pokojne, ako myslíš na auto na parkovisku. Prečo? Lebo ťa ladí pocit, nielen obraz. Keď na cieľ myslíš s istotou, naladíš sa na „mám“, nie na „chcem“.
3. Pridaj vďačnosť. Polož si otázku: „Za čo budem vďačný, keď to už bude tu?“ A precíť to už teraz. Napríklad: „Ďakujem, že ma práca s klientmi napĺňa a že sa môžem spoľahnúť na stabilné príjmy.“ Prečo to funguje? Ťažko sa za niečo úprimne ďakuje a zároveň cíti, že to chýba. Vďačnosť je istota, ktorá sa usmieva.

Túžba ťa rozbehne. Istota ťa dovezie.

Magické otázky

• Po čom som doteraz túžil tak silno, že som si tým každý deň potvrdzoval, že to nemám?
• Ktorú svoju „až raz…“ vetu preformulujem ako prvú?
• Ako pokojne a samozrejme chcem myslieť na svoj cieľ – tak ako na svoje auto?
• Za čo na ceste k svojmu cieľu som vďačný už dnes?
• V akej emócii chcem tento týždeň hovoriť o svojom cieli s ľuďmi okolo seba?

Tvoja úloha na tento týždeň

Do nedele lov svoje „až raz“. Zakaždým, keď sa pristihneš pri vete „až budem mať…“ alebo „keď raz…“, prepíš ju v duchu do prítomného času a pridaj k nej jedno „ďakujem“. Zapisuj si ich do mobilu. V nedeľu večer sa pozri, koľko si ich ulovil.

A všimni si, ako sa mení tvoj hlas, keď o svojom cieli hovoríš tak pokojne ako o aute, ktoré stojí na parkovisku.

Držím ti palce.
Peter